Ako konjunkcia vyzerala znázorňujú obrázky, na ktorých je zobrazená poloha oboch planét v astronomickom programe e-Stellarium.

10.12.2020                         20.12.2020                      30.12.2020

Pri tejto príležitosti zaznelo v hlavných správach a v rôznych médiách, z vyjadrení viacerých fyzikov a astronómov, že „konjunkcia Jupitera a Saturnu by mohla byť vysvetlením pôvodu tzv. betlehemskej hviezdy, ktorá sa spomína v Matúšovom evanjeliu ako hviezda, ktorá sa po narodení Ježiša Krista zjavila nad jasličkami trom kráľom“.

Iní si myslia, že Betlehemskou hviezdou bola kométa. Kométy boli v histórii tradične spájané s dôležitými udalosťami, napríklad s narodením kráľov. Ďalší sa snažia vysvetliť Betlehemskú hviezdu ako výbuch supernovy.

Snaha vedcov vysvetľovať nadprirodzené javy, zázraky, z biblických dejín zapísané v Písme pomocou prírodných úkazov nie je nová. Pozrime sa ako obstojí toto tvrdenie o Betlehemskej hviezde vo svetle Písma.

Keď sa narodil Ježiš v Judskom Betleheme za dní kráľa Heródesa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema, aby sa poklonili narodenému „kráľovi Židov“, pretože sa im ukázala na východnej oblohe hviezda, ktorú rozpoznali ako znamenie jeho narodenia (Matúš 2:1–2). Od Heroda, ktorý si nechal poradiť od najvyšších kňazov, sa dozvedeli, že podľa proroctva (Micheáš) sa Kristus mal narodiť v Betleheme (v. 3–8). Mudrci sa teda pobrali do Betlehema. A tu nachádzame dôležitú informáciu o „východnej hviezde“: „A hľa, hviezda, ktorú boli videli na východe slnca, išla pred nimi, až prišla a zastala nad miestom, kde bolo dieťatko“ (v.9).

Hviezdy sa odpradávna používali pri námorných plavbách na navigáciu, na určenie polohy (zemepisnej šírky a dĺžky). Z hviezd však nebolo možné určiť polohu konkrétneho domu v rámci mesta. Musíme si uvedomiť, že hviezda, ktorá viedla mudrcov, ich „donavigovala“ (priviedla) až ku konkrétnej budove, v ktorej sa Ježiš so svojimi rodičmi nachádzal. A to nie je všetko. Hviezda, ktorú mudrci videli na východnej oblohe, kvôli ktorej prišli do Jeruzalema, „išla pred nimi“ a potom „zastala“ čím označila konkrétnu budovu v Betleheme. Tento opis nepasuje na žiaden prirodzený (prírodný) astronomický úkaz (jav). Teda nešlo ani o kométu či supernovu, nešlo ani o konjunkciu Jupitera a Saturnu. Išlo o Boží zázrak, o nadprirodzený svetelný úkaz.

Žiadne nebeské teleso či prirodzený svetelný úkaz nedokáže priviesť ľudí na konkrétne miesto ku konkrétnemu domu a dom označiť. Logickým záverom je, že Betlehemská hviezda sa nedá vysvetliť ako prirodzený prírodný úkaz. Nedá sa vysvetliť vedeckým spôsobom, vedou. Potom ostáva len jediné vysvetlenie, a to: Bolo to dočasné nadprirodzené svetlo. Boh použil nadprirodzené úkazy aj pri iných dôležitých udalostiach dejín Božieho ľudu. Boli na znamenie. V prípade putovania izraelského ľudu po púšti v období ich exodu z Egypta Boh viedol svoj ľud nadprirodzene, prostredníctvom ohňového a dymového stĺpu. V Skutkoch 9 je opísaná udalosť obrátenia apoštola Pavla na ceste do Damašku. Zrazu sa mu zjavilo nadprirodzené svetlo z neba a počul z neho hlas. (Skutky 9:3-4 a 7, 26:13-16).

A ešte poznámka k tým „trom kráľom“. V tradícii sa často hovorí o troch kráľoch. Písmo však nehovorí, že to boli králi a nehovorí, že boli traja. Boli to mudrci (mužovia zaoberajúci sa poznaním), doslovne „mágovia“ (ale nie mágovia v takom zmysle aký nám dnes toto slovo evokuje). Doniesli tri dary: zlato, kadivo a myrru. Zlato poukazuje na to, že narodený Kristus je kráľ. Kadivo poukazuje na jeho kňazstvo. Myrha sa používala na balzamovanie tiel zosnulých a teda bola znamením Kristovho utrpenia a smrti na kríži a pochovania.

Zdieľať

Jeho narodenie bolo naplnením starozákonného proroctva: „A to všetko sa stalo nato, aby sa naplnilo to, čo bolo povedané od Pána skrze proroka, ktorý povedal: Hľa, panna počne a porodí syna, a nazvú jeho meno Immanuel, čo je preložené: S nami Boh“ (Matúš 1:22–23).

Meno Ježiš je slovenskou podobou (prekladom) mena Iesous (Ἰησοῦς, foneticky Jezus), ktoré je gréckou podobou (prekladom) hebrejského mena Ješua (Yeshua), ktoré je skratkou mena Jehošua (Yehoshua). Meno Ješua a jeho varianty Jozua a Jehošua sa vyskytujú v ztarozmluvnej dobe a týmto menom sú pomenovaní rôzni mužovia, Boží služobníci. Mojžiš premenoval Hozeáša (Hozeáš = Pomoc), syna Núnovho na meno Jozua (Jozua = „Hospodin je pomoc“, v anglickom preklade „Jehoshua“, foneticky Jehošua, skrátene Ješua – Numeri 13:16). Aj meno Ješua sa vyskytuje v starozákonných písmach (napr. 1 Kronická 24:11, 2 Kronická 31:15, Ezdráš 3:2, Nehemiáš 3:19).

Meno Jehošua je zloženina. Jeho prvá časť je odvodená od Božieho mena JHVH (יהוה), vyslovovaného ako Jehova či Jahve. Jeho druhá časť je odvodená od hebrejského slovesa (foneticky „jaša“), ktoré znamená spasiť či zachrániť alebo vyslobodiť. Preto meno Ježiš znamená Spasiteľ od Boha (Boží spasiteľ).

Kristus nie je priezvisko (prímeno). Je to titul. Kristus je preklad gréckeho Christos (Χριστός), čo je gréckym prekladom hebrejského Mashiach (Mesiáš) a znamená „Ten pomazaný“. Takže Ježiš Kristus znamená „Ten pomazaný Boží spasiteľ“.

Ježiš je „synom človeka“, pretože sa narodil zo ženy. On je tým „semenom ženy“ (Genezis 3:15), ktoré bolo zasľúbené na spásu ľudstva krátko po páde človeka do hriechu. Ježiš je „syn Boží“, pretože nebol splodený semenom muža, ale Svätým Duchom: „A anjel odpovedal a riekol jej: Svätý Duch prijde na teba, a moc Najvyššieho ti zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží“ (Lukáš 1:35). Pán Ježiš je jedinečným a výnimočným ako synom človeka tak aj synom Božím, pretože v ňom jedinom jestvujú božská (Božia) a ľudská (človečenská) ontologická prirodzenosť spolu a naraz a v plnosti. On jediný sa vďaka tomu mohol stať Spasiteľom ľudí a druhým a posledným Adamom.

Blog je inšpirovaný pôvodným článkom Russella Grigga „Christmas-Why?“ („Prečo vianoce?“) v angličtine:

https://creation.com/christmas-why

Zdieľať

Toto výnimočné zatmenie Slnka zachytávajú vo svojich spisoch traja historici: Thallos, Flegón a Africanus. Všetky znamenia, ktoré sa udiali pri ukrižovaní, boli svojím charakterom nadprirodzené, boli to veľké Božie divy. Aj keď zatmenie Slnka poznáme aj ako prírodný úkaz (prirodzený jav), zatmenie, ku ktorému došlo počas ukrižovania, bolo nadprirodzené, zázračné, bol to Boží div.

Článok Slnko si ukrylo svoju tvár autora Petra Vajdu sa v plnom znení nachádza na adrese http://casopis.solas.sk/stvorenie-a-veda/slnko-si-ukrylo-svoju-tvar

Zdieľať

Trpasličia planéta Ceres plná prekvapení

Trpasličia planéta¹⁾ je vesmírne teleso, ktoré obieha okolo Slnka, má dostatočnú hmotnosť na to, aby jeho gravitácia ustálila tvar zodpovedajúci hydrostatickej rovnováhe (približne guľového tvaru), ale nie dostatočnú na to, aby vyčistilo okolie svojej dráhy. Zároveň nesmie byť ani satelitom (mesiacom) inej planéty. Takúto definíciu trpasličej planéty schválila Medzinárodná astronomická únia (IAU) na svojom zasadnutí v Prahe v roku 2006, kedy bolo aj Pluto preklasifikované z planéty na trpasličiu planétu.

Ceres sa nachádza v Pásme asteroidov²⁾ (Pásmo planétok, Hlavné pásmo), čiže v oblasti našej slnečnej sústavy medzi obežnými dráhami planét Mars a Jupiter. Nachádza sa tu množstvo nepravidelných telies nazývaných asteroidy alebo planétky. Viac ako polovica hmoty Pásma planétok je obsiahnutá v štyroch najväčších objektoch: Ceres, Vesta, Pallas a Hygiea. Všetky tieto telesá majú stredný priemer viac ako 400 km. Ceres s priemerom 950 km je jedinou trpasličou planétou v Pásme planétok.

Ceres preskúmala vesmírna misia spoločnosti NASA so sondou Dawn³⁾ („Úsvit“).  Sonda štartovala v roku 2007 a ku Ceresu priletela v roku 2015 po tom, ako predtým navštívila Vestu. Údaje zo sondy šokovali mnohých vedcov. Ceres vykazuje jasné známky toho, že je geologicky veľmi aktívny⁴⁾. Jeho povrch je výsledkom kryovulkanizmu⁵⁾. Kryovulkanizmus vytvoril pravdepodobne svetlé škvrny v kráteri Occator a stojí aj za zrodom hory Ahuna Mons, najvyššieho vrchu asteroidu (trpasličej planéty) Ceres.

Kryovulkanizmus je zvláštny druh sopečnej činnosti, pri ktorej dochádza k výronu chladnej hmoty na povrch vesmírneho telesa. Na mesiaci Titán sa predpokladá, že sopky chrlia metán. Na mesiaci Triton sopky chrlia tekutý dusík. Na mesiacoch Európa a Enceladus ide pravdepodobne o zmes vody a ľadu. Pre vznik kryovulkanizmu je potrebné vnútri telesa generovať teplo, ktoré následne roztaví či nataví ľadovú kôru telesa.

Ceres je však malé teleso o veľkosti len 1.3 % hmotnosti nášho Mesiaca. Preto planetárnych vedcov udivuje, že je aktívny a že na ňom funguje kryovulkanizmus⁶⁾. Sonda Dawn odfotila veľmi svetlé oblasti, kde je z útrob Ceresu vyvrhované veľké množstvo bahna⁷⁾. Záhadou pre sekulárnych a evolučných vedcov zostáva, ako môže byť Ceres rovnako starý ako zvyšok slnečnej sústavy (miliardy rokov) a pri jeho veľkosti ešte „horúci“ a aktívny. Takto malé teleso malo už dávno vychladnúť a ostať geologicky pasívnym.

Ceres je príliš ďaleko od iných planét, a preto slapové trenie nemôže byť zdrojom jeho vnútorného tepla. Je príliš malý na to, aby rádioaktívny rozpad mohol generovať jeho teplo počas miliárd rokov. Sekulárni vedci veria, že planetárne telesá našej slnečnej sústavy vznikli ako pôvodne roztavené a postupne ochladli. Ceres teda podľa evolučnej schémy mal už veľmi dávno vychladnúť a stať sa neaktívnym. Ceres do evolučnej schémy nezapadá. Zapadá lepšie do schémy mladého stvoreného vesmíru.

1) https://en.wikipedia.org/wiki/Dwarf_planet

2) https://en.wikipedia.org/wiki/Asteroid_belt

3) https://en.wikipedia.org/wiki/Dawn_(spacecraft)

4) https://skyandtelescope.org/astronomy-news/dawn-probes-cryovolcanism-on-ceres/

5) https://cs.wikipedia.org/wiki/Kryovulkanismus

6) Jonathan O’Brien: Ceres Surprises. Creation 41(3):45, July 2019, https://creation.com/ceres-surprises

7) Wenz, J., Volcanoes of mud erupt from dwarf planet Ceres; astronomy.com, 17 September 2018

Zdieľať

– dôsledky pre hypotézu Veľkého tresku

Laická verejnosť žije pod dojmom, že evolúcia vesmíru opísaná ako Veľký tresk je faktom alebo vedecky dokázanou teóriou. Sú o tom presvedčení aj mnohí vedci. Dokonca viacerí teológovia sú na tom rovnako, a preto obhajujú nezmyselný vnútorne rozporuplný pokus o harmonizovanie biblického zjavenia a evolučnej hypotézy založenej na Veľkom tresku.

Teória (v skutočnosti je to len nedokázaná hypotéza) Veľkého tresku má v súčasnosti vedúce postavenie v kozmogónii (kozmogónia sa zaoberá pôvodom vesmíru). Súčasťou Veľkého tresku je premena energie na hmotu. Podľa štandardných zákonov časticovej fyziky pri tejto premene vzniká rovnaké množstvo hmoty a antihmoty. Avšak náš vesmír sa skladá prevažne z hmoty, pričom častice antihmoty sú v minimálnom množstve a majú len krátke trvanie. Vznikajú napríklad pri experimentoch s vysoko-energetickými zrážkami. Ako teda mohol vzniknúť vo Veľkom tresku vesmír zložený z hmoty pričom rovnaké množstvo antihmoty v ňom chýba?

Zástancovia Veľkého tresku to vysvetľujú nasledovne. Väčšina hmoty bola pohltená antihmotou, čím vznikli fotóny kozmického reliktného žiarenia (mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia). Na každý protón pripadá miliarda takýchto fotónov. Usudzujú teda, že v mladom vesmíre (blízko počiatku) existovali spolu miliarda a jeden protón a miliarda antiprotónov, takže prežil iba jeden protón.

Avšak na to, aby mohla vzniknúť takáto mierna nerovnováha, musela by vo vesmíre existovať asymetria. Preto sa výskumníci z CERNu vo Švajčiarsku snažia nájsť nerovnováhu medzi protónmi a antiprotónmi. Má k tomu napomôcť aj nový experiment, v ktorom dokážu merať magnetický moment antiprotónu s presnosťou 350 krát väčšou než doteraz. Výsledkom tohto experimentu je, že antiprotón má rovnaký (len opačný) magnetický moment ako protón. Dôsledkom je, že neexistuje asymetria, ktorá by bola dostatočná na vysvetlenie prečo máme vo vesmíre hmotu zatiaľ čo antihmota chýba.

Toto experimentálne (empirické) zistenie (vedecký poznatok) je natoľko závažné a má také zničujúce dôsledky pre hypotézu Veľkého tresku, že vedec, ktorý viedol tento experimentálny tím, Kristián Smorra, povedal:

„Všetky naše pozorovania nachádzajú úplnú symetriu medzi hmotou a antihmotou, kvôli čomu by náš vesmír vlastne nemal existovať“ ¹⁾. Inak povedané, ak mal vesmír vzniknúť Veľkým treskom, tak nevznikol, nemohol.

Z tohto by sa mali poučiť tí kresťanskí apologeti, ktorí zosobášili knihu Genezis s ateistickou kozmologickou hypotézou Veľkého tresku. A kresťania by si mali uvedomiť, že nepotrebujú robiť kompromisy medzi biblickou vierou a svetskými filozofickými predstavami, ktoré sa tak či tak len prijímajú vierou, avšak nie sú založené na Pravde zjavenej v Písme.

Odkaz :

1)      Smorra, C., cited in Osborne, H., “The universe should not actually exist”, CERN scientists discover, newsweek.com, 25 October 2017

Zdroj (podľa ktorého bol blog spracovaný): Jonathan Sarfati: „Big bang universe should not actually exist: Antimatter still missing!“, CMI web: https://creation.com/antimatter-missing

Zdieľať

Publikácia Odmietnutie evolúcie sa svojím obsahom vyjadruje k najzávažnejšej otázke ľudskej existencie: Kto sme, odkiaľ sme sa tu vzali a ako začalo všetko viditeľné a neviditeľné existovať. Jednoznačne zaujíma stanovisko sedemdňového biblického stvorenia a z tohto pohľadu interpretuje aj vedecké poznatky.

Z jednotlivých kapitol

Kniha Odmietnutie evolúcie sa vo svojich deviatich kapitolách venuje nasledovným oblastiam:

Prvá kapitola: Evolúcia a stvorenie, veda a náboženstvo, fakty a predsudky

Fakty nehovoria samy za seba, ale sú interpretované podľa nejakého svetonázoru. Interpretácia stvorenia podľa biblického svetonázoru vytvára vedecky presvedčivejšiu teóriu, než akú predkladajú evolucionisti.

Druhá kapitola: Variácia a prirodzený výber verzus evolúcia

Evolucionisti predpokladajú, že zmeny v organizmoch v konečnom dôsledku zvyšujú informačný obsah, takže jediná živá bunka (o ktorej tvrdia, že vznikla z neživých chemikálií) bola predchodcom všetkých foriem života. Kreacionisti veria, že jednotlivé druhy boli stvorené a že zmeny väčšinou odstraňujú informácie alebo ponechajú ich celkový objem nezmenený.

Tretia kapitola: Chýbajú prepojenia

Evolucionisti od čias Darwina predpokladali, že fosílny záznam preukáže mnohé prechodné formy, ktoré spájajú jeden druh organizmu s iným druhom. Fosílny záznam namiesto toho ukazuje, že sa živočíchy náhle objavujú plne sformované a ako oddelené druhy.

Štvrtá kapitola: Evolúcia vtákov?

Vtáky sú jedinečnými tvormi s krídlami a perím, ktoré bolo navrhnuté na lietanie, a so špeciálnymi pľúcami, ktoré sú úplne odlišné od pľúc akýchkoľvek plazov. Niektorí evolucionisti sú presvedčení, že vtáky sa vyvinuli z plachtiacich stromových plazov, pričom podľa iných sa vtáky vyvinuli z chodiacich dinosaurov. Každá skupina evolucionistov vyvracia tú druhú úplne presvedčivo.

Piata kapitola: Evolúcia veľrýb?

Veľryby sú cicavce určené pre život vo vode s mnohými jedinečnými črtami. Kniha Učenie o evolúcii tvrdí, že veľryby sa vyvinuli zo suchozemských zvierat, a prezentuje údajnú sériu prechodných foriem veľrýb. Pri detailnejšej analýze však žiadna z nich neobstojí.

Šiesta kapitola: Ľudia: obraz Boha alebo pokročilé ľudoopy?

Ľudia sa veľmi odlišujú od ľudoopov, hlavne inteligenciou a jazykom. Kniha Učenie o evolúcii prezentuje sériu lebiek údajných „ľudoopov“. Dôkazný materiál však ukazuje, že ľudia a australopitekorodé sú odlišné druhy.

Siedma kapitola: Astronómia

Kniha Učenie o evolúcii prezentuje známu teóriu veľkého tresku. Neposkytuje však uspokojivé evolučné vysvetlenie toho, ako mohol vzniknúť bez príčiny vesmír alebo ako sa sformovali hviezdy a slnečná sústava po takomto údajnom veľkom tresku.

Ôsma kapitola: Aká stará je Zem?

Kniha Učenie o evolúcii učí, že Zem je miliardy rokov stará, a poukazuje na fosílie a rádiometrické datovanie ako „dôkaz“. Existujú však dôkazy o tom, že mnohé horniny a fosílie boli vytvorené katastrofickými procesmi, čo je konzistentné s biblickou koncepciou zahrňujúcou globálnu potopu. 90% použitých metód naznačuje, že vek Zeme je oveľa mladší ako ten, čo presadzuje kniha Učenie o evolúcii.

Deviata kapitola: Je vysvetlenie dizajnu legitímne?

Živé organizmy obsahujú množstvá komplexných, špecifických informácií, ktoré sú zakódované v DNA. Samotná DNA je najúčinnejší systém ukladania/vyhľadávania informácií vo vesmíre. Informácia, ktorú ukladá, je plánom pre všetky enzýmy (bielkoviny), ktoré sú potrebné pre život, a je tiež receptom na vybudovanie potrebných komplexných orgánov. Nakoniec je poukázané, že vysvetlenie dizajnu je legitímne a že jediný dôvod, prečo ho niektorí odmietajú, je a priori viera v materializmus.

Preto existujú dobré dôvody brať biblickú správu stvorenia aj z pohľadu vedy úplne vážne, ako aj dôvody, prečo by mali študenti, ale aj všetci ostatní, počuť dôkazy pre odmietnutie evolúcie.

Technické údaje o publikácii:

Formát A5 (na výšku); obálka štvorfarebná, povrchová úprava: lesklé lamino; počet strán čiernobieleho vnútra 144; väzba V4 (šitolepená).

Viac informácii na adrese: J. Sarfati Odmietnutie evolúcie Na tejto adrese sú uvedené aj kontaktné údaje na o. z. Solas

Zdieľať

Na prvom mieste je potrebné uviesť, že opis stvorenia v prvých kapitolách knihy Genezis nie je obrazný, ale je faktografický. Týka sa to aj rajskej záhrady. Krajina Éden a rajská záhrada skutočne existovali na konkrétnom zemepisnom mieste na našej planéte rovnako tak, ako existoval prvý ľudský pár (muž a žena), ktorý nemá žiadnych ľudských (ani evolučných) predkov, pretože ich Boh nadprirodzene stvoril a sám im vdýchol život a stali sa živou dušou. Opis rajskej záhrady je po zemepisnej stránke faktografický. Záhradu Hospodin Boh vysadil sám, v krajine Éden, na východe. Z Édenu vychádzala rieka, ktorá záhradu zavlažovala, a tam sa delila na štyri toky, na štyri rieky. Biblická opis uvádza mená riek, cez ktoré kraje/krajiny tiekli, a uvádza ďalšie detaily o týchto krajinách. Tieto opisné podrobnosti jasne poukazujú na to, že opis rajskej záhrady je zemepisne faktografický. Rajská záhrada reálne existovala vo svojom čase na konkrétnom zemepisnom mieste na Zemi.

Niektoré názvy, ktoré sú v tomto opise (Genezis kapitola 2) použité (rieka Eufrat, rieka Hidekel, krajina Asýria, krajina Kuš (Etiopia), krajina Chavila), sa vyskytujú aj neskôr v starozmluvnej ére. Rieka Eufrat figuruje v Božom zasľúbení ako hranica zeme zasľúbenej Izraelskému národu (Genezis 15:18). Rieka Hiddekel (dnes nazývaná Tigris) sa spomína v Danielovi (10:4). V opise rajskej záhrady rieka Hidekel tečie naproti Asýrii. Aj v čase Daniela rieka Hiddekel súvisí so zemepisnou lokalitou Asýrie. Niektorí ľudia sa preto domnievajú, že rajská záhrada sa nachádza v Mezopotámii (niekde poblíž rieky Eufrat), a že existuje možnosť, že by ju archeológovia mohli objaviť (vykopať). Aj my si môžeme klásť otázku čo sa stalo s rajskou záhradou a kde v zmysle súčasnej geografie sa nachádzala.

Odpoveď na túto otázku je pomerne jednoduchá a priama. Rajská záhrada bola zničená najneskôr vodami Noachovskej potopy. Noachovská potopa bola globálna katastrofická udalosť takých rozmerov, že celý vtedajší svet (svet do potopy) zahynul. Bola sprevádzaná takou mohutnou eróziou, uložením sedimentov a katastrofickou tektonikou litosferických dosiek, že zo sveta pred potopou doslova neostal kameň na kameni. Erózia a ukladanie sedimentov sa udialo globálne v škálach niekoľkých vertikálnych kilometrov. Tektonika počas potopy zmenila tvar súše (kontinentu) výsledkom čoho bolo celkové globálne pre-usporiadanie súše (kontinentov) a teda úplné prepracovanie zemepisnej podoby zemského povrchu. Z tohto dôvodu po rajskej záhrade neostala ani stopa a z pohľadu súčasného zemepisu nie je možné hovoriť o jej polohe/lokalite.

A čo s rovnakosťou či podobnosťou zemepisných názvov sveta spred potopy a sveta po potope? Nie je to nič zvláštne. V biblii nachádzame opakovanie sa mena alebo veľkú podobnosť mien aj u ľudí. Podobne je to aj so zemepisnými názvami. Koniec koncov poznáme to aj v modernej histórii. Keď sa novousadlíci usadili v „novej zemi“ (v Amerike), často dávali miestam/mestám rovnaké pomenovanie ako na starom kontinente, možno z nostalgie. Dnes nájdeme v USA Paríž, Madrid a mnohé iné názvy európskych miest. Svet po potope osídlili „novousadlíci“ pochádzajúci zo štyroch manželských párov z Noachovho korábu. Niektoré zemepisné názvy sa mohli zachovať ústnou tradíciou a nanovo použiť vo svete po potope. A je tu aj druhá stránka v súvislosti s názvami – niektoré sú generické. Takto máme na juhu Slovenska Nové Zámky, a Nové Zámky (New Castle) sú aj vo Veľkej Británii. Generické zemepisné názvy vznikajú spontánne (intuitívne) a nepotrebujú prepojenie na historického predchodcu.

Zdroj: článok „Where was Eden?“

https://creation.com/where-was-eden

Zdieľať

Paleontológovia (odborníci zaoberajúci sa fosíliami (skamenelinami)) tradične považujú čas (dlhé časové obdobia) za podstatnú zložku pri tvorbe fosílií. Nové svetlo na tvorbu fosílií vrhá výskumná práca1,2 troch vedcov publikovaná v medzinárodnom vedeckom časopise „Palaeontology“. Ich práca naznačuje, že fosíliu je možné vytvoriť za jediný deň.

Tafonómia je vedná disciplína zoberajúca sa tvorbou fosílií, presnejšie fyzikálnymi a chemickými procesmi, ktoré spôsobujú rozklad či fosilizáciu. Tafonomisti rozpoznali, že kľúčovými prísadami pri tvorbe fosílií sú tlak a teplota. Tlak i teplota stúpajú vo vrstvách sedimentov s hĺbkou. Tafonomisti skúmajú fosilizačné procesy experimentálne v laboratóriu. Robia to pomocou vkladania organického materiálu do utesnených kapsúl, kde je tento materiál vystavený tlaku a zvýšenej teplote. Nová štúdia tento postup vylepšila tým, že organický materiál je najprv ponorený do ílu a stlačený na tabličku (doštičku, tabuľku). Táto ílovitá tablička je potom vložená do kapsuly a vystavená zvýšenej teplote a zvýšenému tlaku. Týmto spôsobom je možné pripraviť skutočné fosílie v priebehu rádovo dní. Kľúčovým v tomto procese je práve to, že skôr než organický materiál zreje v dôsledku zvýšeného tlaku a teploty, je stlačený/zhutnený v sedimente. Prvotné stlačenie organického materiálu v sedimente je tým, čo zabráni rozkladu organického materiálu pri jeho zretí pri zvýšenej teplote a tlaku. Rozklad organickej vzorky zabraňuje jej fosilizácii. Ak sa materiál rozkladá, fosília nevzniká.

Tento laboratórny výskum má dôsledky pre porozumenie tvorby fosílií v prírode. Pre tvorbu fosílií je potrebné veľké prvotné (iniciačné) množstvo sedimentu, aby vznikol dostatočný tlak pre prvotnú kompakciu (zhutnenie) organického materiálu, aby sa tento materiál vydal na cestu fosilizácie a nie na cestu rozkladu, ktorý nevedie k vytvoreniu fosílie. Tvorba fosílií si teda vyžaduje rýchle pochovanie a veľké množstvo sedimentu. Takéto podmienky sú oveľa prirodzenejšie a pravdepodobnejšie v prípade globálnej katastrofickej Noachovskej potopy než v prípade stoviek miliónov rokov uniformitarianskej geologickej histórie našej planéty. Globálny fosílny záznam a delikátnosť zachovalých fosílií predstavujú mocné empirické svedectvo o pravdivosti biblickej výpovede o dejinách našej planéty.

Zdroj: článok „Fossils in a day?“

https://creation.com/fossils-in-a-day

Odkazy:

Saitta, E.T. et al. 2018, Sediment-encased maturation: A novel method for simulating diagenesis in organic fossil preservation, Palaeontology, pp. 1–16, (25 July 2018)

Starr, M., 2018, Researchers have discovered how to make proper fossils—in a day; sciencealert.com, (27 July 2018).

Zdieľať

Zdroj: https://creation.com/higgs-boson-top-quark

Zdieľať

Pôvodný článok Lity Cosnerovej (v angličtine) sa nachádza na adrese

https://creation.com/christ-evolution

Slovenský preklad článku v plnom znení je umiestnený na adrese

http://casopis.solas.sk/stvorenie-a-veda/stvoril-by-kristus-prostrednictvom-evolucie

Zdieľať